Výrazná herecká osobnosť už od vstupu na profesionálnu scénu, ale aj tvorca kresleného humoru či slovný, textový a situačný inovátor predlôh.
Absolvent herectva na VŠMU (1979), prvé angažmán v DAB Nitra (1979-81). Člen činohry NS v Bratislave od roku 1981. Stretáva sa tu s vyhraneným herectvom skupiny hercov, ktorí si vyšľachtili svoj neopakovateľný štýl na grotesknom realizme v Divadle na Korze. Podstatné pre jeho herecký vývin bolo stretnutie s režisérom V. Strniskom, ktorý vo Farkašovi objavil tragigroteskno-dramatické možnosti a vnímavosť pre vnímavosť pre dobové neuralgické body. Spolu so Zednikovičom a Kronerovou sa stali výraznou trojicou novej hereckej generácie, ktorá sa stala prirodzeným spojivom výrazu Korza, Novej scény a budúcej Astorky-Korza ´90. Jeho postavy ho už v Štúdiu Novej scény vydelili z množstva rovesníkov ako herca mimoriadne vnímavého na subtílne dobové podnety. Jeho vedomie súvislostí mu dovolilo pracovať svojským, veľmi premysleným a podmanivým štýlom spájajúcim vážnosť, humor a grotesku v telesnej neviazanosti akcie. Farkašove postavy (Tragéd v Rozenkranzovi a Guildensternovi, Kazimír v Kazimírovi a Karolíne, Bonneau vo Vianovej Hlave medúzy, Rudi v Slobodovom Armagedone na Grbe, De Guiche v Cyranovi či Clifford v Kabarete alebo František v Macoche, tí všetci sa pohybujú na tenkom ľade rozhorčeného smiechu a zľahčenej vážnosti, podobne ako Otec v Matke, Šťastlivec v Lese, Teterev v Meštiakoch).
Farkašove postavy sú založené spravidla na veľmi expresívnom, silne emotívnom podloží. Ich výbušnosť je náhla a prekvapivá. Je to eruptívna sila, ktorou jeho postavy soptia v kontrastoch k nostalgicko-ironizujúcemu výsmechu, aby vzápätí upadli do akéhosi až letargického pokoja. V De Guichetovi sa rozhodol byť smiešnym bláznom, potrhlým šľachticom-streštencom, akoby strihnutým bláznivým starcom z komédie dell´arte, tento vecchio je rovnako dobre komediant ako vypočítavec.
Farkaš sa nebojí sebairónie a blasfémie ani parafráz vlastných postáv. Disponuje zrelým herectvom, ktoré však nestojí na rutinne zvládnutej technike, ale obnovuje sa každou postavou. Obohacuje sa aj ambíciami režijnými (Stroskotanci, Čudné popoludnie doktora Hvezdoňa Burkeho). V Polákovej inscenácii Cyrana de Bergerac zasiahol aj priamo do podoby predstavenia, keď vytvoril svoju vlastnú situačnú etudu. Tak sa stal spoluautorom predlohy aj predstavenia, pretože jeho improvizačná vsuvka je vkutku neopakovateľná a nezachytiteľná inak než diváckym vnímaním. Farkaš patrí k hercom, ktorých improvizačný talent je niekedy natoľko výbušný, že ho treba uzavrieť do presných kontúr (Šťastlivec, Teterev, Porfirij).
Dosiaľ ho režiséri využili skôr v parodicko-ironických a groteskno-komediálnych kreáciách. V jeho hereckom rozkmite je však aj výrazný dramatický talent. Jeho náznaky zaznievajú v každej z postáv (výrazne v Teterevovi či Rudim z Armagedonu alebo v Porfirijovi). Zatiaľ však ešte nedostal v divadle takú príležitosť, aby tento svoj talent mohol naplno predostrieť divákom, hoci krátke správy o jeho vnútornej sile zaznievajú čoraz častejšie a naliehavo. Astorka sa preňho stala skôr vďačnou pôdou pre hyperboly a paradoxy jeho pohybovo-gestických gagov. Z tragickej postavy Tetereva vytvoril dobového filozofa, ktorý identifikuje poľahky dobovú chorobu: "Delenie ľudí na hlupákov a ničomníkov je veľmi prehľadné. Ničomníkov je veľmi veľa, riadia sa zvieracím rozumom, veria iba v pravdu sily. Nie mojej sily, nie tejto tu, čo sa skrýva v mojej ruke, ale veria v silu prefíkanosti. Prefíkanosť je rozumom zvieraťa." Filozofuje a potáca sa po izbe, padá a vstáva, dôkladne deštruuje nielen svoju identitu, ale aj pokus o filozofiu sveta. Tento druh groteskného výsmechu je o niečo tlmenejší než jeho šašovstvo v Lese či Zločine a treste, kde predvedie až tanečno-mimické etudy, aby vyslovil aj bez slov, čo mieni. Jeho gestické improvizácie a pohybové etudy nie sú len vsuvkami či úletmi postavy alebo zámerným konaním Borisa Farkaša, nazerajúceho na postavu zvonku, zboku či z nadhľadu. Sú viac samospádom jeho performersko-komediantského improvizačného pudu, ktorý sa rozvinul do živlu. Niekedy Farkaš pôsobí až neovládnuteľne, akoby perseverujúca potreba improvizovať ovládla celú jeho bytosť a vytryskla etuda, ktorá vzniká nezávisle od postavy, je na ňu navrúbľovaná dodatočne. Kľúčová postava Porfirija v Zločine a treste (Vražda sekerou...) pôsobí práve takto: ako otvorená možnosť vnuknutí v pohybovo-gestickom pláne. Herec sa dostáva až do tranzu improvizačných vízií. Robí tak z postavy Porfirija pre niektorých klauna, pre iných neznesiteľného blázna alebo provokatéra, pre iných len komedianta zneužívajúceho svoj talent na pragmatické ciele vyšetrovania. Nespĺňa samozrejme jediné z kritérií konvenčných očakávaní. Akoby si obliekol Porfirijov kostým podšívkou navrch. Obracia celú situáciu proti sebe. On sám sa vydáva za figúrku v kohosi rukách...
Veľkou prednosťou hercov z Astorky je práve ich hravosť, ich chuť hrať nielen postavy, ale improvizovať v situáciách, sú na scéne, stali sa tými performermi, ktorých údelom je akcia, ktorých čin a dynamika činnosti ženie vpred, ale ktorých táto akcia núti aj k hlbinným výkopom, k hĺbeniu katakomb, kde sa v prítmí objavujú nové, dovtedy netušené siluety a napokon aj vnútorné utajené svety postavy, vzťahov a príbehu.
Každá z postáv, ktorú si Farkaš prisvojil, pretože on práve tak k nim pristupuje, prisvojením a skrotením na svoj obraz, je postavou oslobodenou od autora. Takto kráča v šľapajách Milana Lasicu, je v tom jeho učeníkom, stvorí si postavu pre seba, autorstvo si vybuduje z autorových intencií, ale herecký výraz mu postavu navlieka na jeho dynamický stereotyp, na improvizáciu, ktorou svoje postavy vyživuje v plných dávkach. Na rozdiel od Lasicu však nelpie na intelektuálnej náročnosti výpovedí a intencíí, ale skôr na tragigrotesknosti svojich klaunských vízií, v tom je jeho herectvo pevne zakorenené do improvizačných podstát komediantstva ako prapodstaty spontánneho herectva, ktoré tryská z bezhraničnej hravosti. V hravosti, ale aj v grotesknosti, v improvizácii a slobode smiechu a smiechovosti sa stretávajú jemné pradivá ľudských súvislostí hercov Astorky. Výnimočnosť tejto scény je v množstve hereckých individualít naladených na spoločný tón a vyrastajúcich akoby z jedného archetypového genetického kódu - ktorým je ústretovosť k zosmiešňovaniu vážnosti, k odpatetizovaniu vznešenosti, ku klauniáde skutočnosti preťaženej priveľkou dávkou neriešiteľnosti. Riešenie, ktoré Farkaš nachádza, je liečba smiešnosťou, hrou a pohrávaním sa s horúcim zemiakom vážnosti.
Ocenenie Dosky, ktoré získal za postavu Porfirija z Vraždy sekerou (R. Polák, 2000) je len potvrdením jeho hereckých kvalít.
In: ZUZANA B A K O Š O V Á-Hlavenková: D I V A D L O A S T O R K A-K O R Z O ´90. 1 9 9 0 - 2 0 0 0 alebo K O L O T O Č H E R E C T V A. c Divadelný ústav Bratislava a Divadlo Astorka Korzo´90 : Bratislava 2000
