Prirodzený spontánny talent pôvabnej mladučkej adeptky herectva zaujal už v jej začiatkoch. Začínala ako elévka činohry v prešovskom divadle (DJZ, 1980). Po ročnom štúdiu na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove začala hrať v činohre Divadla Jonáša Záborského: Elena v Čaji u pána senátora (´80) a Bianca zo Skrotenia zlej ženy (´81) boli po jej skúsenostiach z amatérskej scény Divadla Makyta - Púchov výraznými profesionálnymi postavami, ktorými zaujala ako lyrický typ mladej poeticko-melancholickej ženy. Predovšetkým jej nežný zjav a lyrizovaný spoetizovaný prejav ju určili do úloh mladých naiviek a rojčivých dievčat. Po príchode do Trnavského divadla (DPDM 1981 - 1995) definitívne vstupuje do profesionálneho prostredia a postupne etabluje svoj samorastlý talent. Dostáva príležitosti, na ktorých sa jej odlišný typ rozvinul a ozvláštnenie jej dievčenských postáv stavia herečku do kontrastu s tým, čo dovtedy v Trnavskom divadle bolo ženským archetypom. Zahrala si tu niekoľko výrazných postáv, ktoré zväčša stavia intuitívne, spontánne na jasne kontúrovaných nepsychologických základoch. Jej nežná Júlia (Romeo a Júlia), ale aj rozverná, o stupeň hravejšia Nancy z Finty či provokujúca viacznačná Elmíra (Tartuffe) alebo Speváčka z Kvinteta ju posúvajú do výrazných dievčenských a ženských (Elmíra) postáv, ktoré jej určili v tomto divadle nový výraz ženského lyricko-zvecneného typu. Je to typ mladej nezávislej, ale stále tradične krehkej a submisívne výbojnej ženy. Aj v Astorke-Korze ´90 sa od prvých postáv (Karolína v Kazimírovi a Karolíne, ´92) stala archetypom lyrického ženského živlu, ktorý v krehkosti a naivite vonkajškových prvkov určuje dievčenskosť ako štýl. Dievčenský výraz zostáva dominantným prvkom jej herectva až dodnes. Je to jej Karolína, ale aj Jessica, Soňa z Uja Váňu či Marianna z Historiek z viedenského lesa, ktorými ho znovu a znovu potvrdzuje ako svoj z času na čas ozvláštňovaný charakter lyrickej nezlomnosti a húževnatej naivity. Odlišne vyladená je však v Cyranovi, kde sa lomí jej Roxana do novej polohy zrelej chátrajúcej ženy, alebo vo Vražde sekerou ako prostitútka Nadežda, s odporom sa núkajúca, s výsmechom sa ponižujúca, vecná, príkra a nesentimentálne lascívne vyzývavá. Drsnosť, ktorú tu ukazuje, je novou podobou jej herectva. Po prvýkrát ju v náznaku ukázala v starej Ide z Cintorína slonov, tu však využila masku stareny v mene "exteriorizácie" (ako tomu hovorí Jouvet) postavy.
Ak jej postavy u Nvotu sú si skôr podobné (s výnimkou Idy), postavy, ktoré hrá v Polákových inscenáciách, ju predstavili v nových kontextoch jej osobného hereckého výrazu a je v nich nútená hľadať aj odlišnosť svojich podôb.
Postupne sa zachytáva možnosti odpútať sa od dievčenského zvecneného lyrizmu a podoby sladkého dievčatka a hľadá novú tvár. Na jednej strane sa objavila vyzývavá drsnosť aj hysterická panika starnúcej ženy, na druhej zrelá vyrovnanosť s životnou prehrou, "tichá nalomenosť" (Ida v Cintoríne slonov). To je však zatiaľ len náznak jej novoutváranej podoby, v ktorej postupne prestáva byť jednoznačnosť dievčenského výrazu dominantná (rozbíjanie zrkadla sladkého dievčatka).
Anna Šišková je vo viacfarebnosti tohto divadla tým lyrickým tónom, zatiaľ saturovala aj dievčenskú krehkosť aj jemnosť v podobe presne meranej dávky naivity a hravosti miesenej s konkrétnou vecnosťou. Je to moderné dievča / mladá žena, ktorej pragmatické postoje postáv tvoria len jednu vrstvu ich charakterov najnápadnejšie prekrytú hravým lyrizmom. Svoje herecké kreácie dopĺňa spontánne tancom (Kupec benátsky, Kabaret, Historky) s ľahkosťou a pôvabom. Piesne a songy sú skôr doplnkovými než dominantnými, hoci aj tie zvládla profesionálne vo vyrovnanej dramaticko-speváckej suverenite. Postupne sa približuje k hrane svojich postáv a ich preštylizovaniu do novej vekovej aj charakterovej roviny, do nového časového aj výrazového pásma. Dosiaľ mnohokrát stavala na kontrastnej alternácii (často so S. Tóbiás) v Kabarete ako Sally či v Kolobežke a Kočiariku na začiatku jej dráhy v ADK ´90 (Policajt, Lis). Alebo aj na alternácii nekontrastnej či kvázikontrastnej (Soňa v Ujovi Váňovi či Andela v Matke alebo prostitútka Nadežda vo Vražde sekerou).
Blíži sa nebezpečne k času zlomu, ktorý môže premeniť aj na plynulý prerod do charakterov zrelých žien, pre ktoré už naivita a nechápavosť ako imidž prestanú byť herecky relevantné, a bude sa musieť tejto príťaže poľahky zbavovať. Humor, ktorého nákazlivosť je v Astorke príslovečná, jej podáva pomocnú ruku, aby si vyvzdorovala nové podoby.
In: ZUZANA B A K O Š O V Á-Hlavenková: D I V A D L O A S T O R K A-K O R Z O ´90. 1 9 9 0 - 2 0 0 0 alebo K O L O T O Č H E R E C T V A. c Divadelný ústav Bratislava a Divadlo Astorka Korzo´90 : Bratislava 2000
