Johann Wolfgang Goethe: Stella
Get the Flash Player to see stella 2.flv.
Preklad: ..................Ján ŠTRASSER a Peter ZAJAC
Dramaturgia...............................Andrea DÖMEOVÁ
Scéna....................................................Jozef CILLER
Vizuálne video efekty...........................Juraj KILIÁN
Kostýmy.........................................Peter ČANECKÝ
Masky................................................Juraj STEINER
Pohybová spolupráca......................Eva MURÍNOVÁ
Réžia.....................................................Juraj NVOTA
P R E M I É R A
8. februára 2010
v Divadle Astorka Korzo ’90,
Námestie SNP 33.
Osoby a obsadenie
Stella..............................................Zuzana KONEČNÁ
Cecília.......................................Marta SLÁDEČKOVÁ
Fernando....................................................Ady HAJDU
Lucia............................................Rebeka POLÁKOVÁ
Hostinská...........Judita HANSMAN / Lucia VRÁBLICOVÁ
Karol..........................................................Patrik MINÁR
a
Boris FARKAŠ
Premiéra 9. februára 2010 v Divadle Astorka Korzo´90 na Námestí SNP 22
Stella
„Putá manželstva sú také ťažké, že treba vždy dvoch, aby ich uniesli. Niekedy až troch.“
J. W. Goethe
Goetheho dielo bolo prijímané s obrovským nadšením i polemikou a ihneď po vydaní sa stretávalo s nesmiernym ohlasom. Utrpenie mladého Werthera, ktorý vyvolal až davový ošiaľ je toho príkladom. Podľa hlavných postáv preberali módu, citáty z knihy kolovali v písomnej i ústnej forme a dokonca aj samovražda Werthera sa stávala módnym príkladom. Divadelnú hru Stella napísal Goethe niekoľko rokov po Wertherovi a rovnako ako pri tomto románe i tu sa umeleckou formou vyrovnával s ľúbostnými peripetiami svojho života. Na obrázku je Lilly Schonemannová, snúbenica a veľká životná láska, s ktorou je spätá milostná zápletka hry
Pôvodný názov hry je Stella. Hra pre zamilovaných v piatich dejstvách. Goethe ju ukončil v apríli 1775, premiéra sa uskutočnila 8. februára 1776 a v tom istom roku vyšla tlačou. Omnoho rokov neskôr, v rokoch 1803 - 1805 prepísal autor koniec, pretože pôvodný je dodnes pre niektorých “utopický” a pre iných “nemorálny.” Hru s novým záverom uviedli prvýkrát v roku 1816. Peter Zajac a Ján Štrasser preložili verziu "poslednej ruky" z roku 1827. V tomto vydaní má podtitul Smutnohra. Nemecké vydavateľstvá prinášajú obidva závery a je na tvorcoch, ako sa rozhodnú...
O Goethem sa vie, ţe miloval víno aj ženy a v Stelle vedome zobrazil kus svojej autobiografie. Písanie tejto hry spadá do obdobia, keď riešil svoj nešťastný vzťah so snúbenicou Lili Schönemannovou a dozvedel sa o düsseldorfskom kolegovi, ktorý stál medzi dvomi ženami i bigamii kolegu básnika Gottfrieda Augusta Bürgera. Goethe sa inšpiroval aj skutočným príbehom rytiera von Gleichen, ktorý je na svojom náhrobnom kameni v erfurterskej katedrále zobrazený s dvomi ţenami. Podľa legendy sa rytier na kriţiackych výpravách zamiloval do sultánovej dcéry, ktorá ho vyslobodila zo zajatia a ušla s ním do Durýnska. Svoj malý problem vyriešil žiadosťou Svätej stolici, ktorá legitimizovala nevšedný zväzok. Aj Martin Luther dal takéto povolenie jednému z kniežat, ktoré ho podporovali, hoci nerád. A v Goetheho dobe bolo veľa panovníkov a "mocných", ktorí viedli dvojitý život verejne. Ale hovoriť o tom verejne sa... nesmelo.
Fotografie z inscenácie: © Ctibor Bachratý
