/ Marek Maďarič
podľa literárnej predlohy Jozefa Cígera Hronského
Dramaturgia Andrea DÖMEOVÁ
Kostýmy Zuzana ŠTEFUNKOVÁ
Scéna Tomáš RUSÍN
Umelecký maskér Juraj STEINER
Svetelná réžia Ladislav KRAUS
Pohybová spolupráca Eva MURÍNOVÁ
Réžia Juraj NVOTA
Premiéra 5. júna 2009 v Divadle Astorka Korzo ’90, Námestie SNP 33
Osoby a obsadenie
Marta Rebeka Poláková
Ján Karaba Lukáš Latinák
Matka Zuzana Kronerová
Ricka Marián Miezga
Paula Petra Vajdová
Cia Zuzana Konečná
Patranovský Ady Hajdu
Slúžka, Rehabilitačná Gabriela Marcinková
Poštár, Čašník, Hrobár, Kúpeľný zriadenec Patrik Minár
O láske, vášni, vernosti i zrade...
Literárne príbehy Jozefa Cígera-Hronského o láske patria k najpútavejším v slovenskej literatúre 20. storočia. Navonok melancholický či snový svet jeho postáv je plný expresívnych vzplanutí i dramatických sklamaní. Marek Maďarič v pôvodnom scenári TV filmu spojil tri osudy žien zbierky noviel Sedem sŕdc a svojou adaptáciou priniesol na divadelné dosky mimoriadne zaujímavé dramatické postavy s „krásnymi“, pohnutými a v mnohom výnimočnými životmi. Na javisku Astorky ožívajú s typickým nvotovským nadhľadom, s osobitým podaním zložitosti ľudských vzťahov. Po Kazimírovi a Karolíne či Historkách z Viedenského lesa sa znovu môžeme tešiť na nečakané rozuzlenia, láskavý humor i ironický odstup režiséra Juraja Nvotu. Veľkú príležitosť v titulných postavách Marty, Pauly a Cie dostáva najmladšia herecká generácia – Rebeka Poláková, Petra Vajdová a Zuzana Konečná. Ady Hajdu, ako jedna z nosných postáv príbehu, prináša láskavý humor, nežné vášne i hlbokú dojímavosť.
Ženám som nepridával, ani neodnímal, kreslil som ich také, aké sú, a tak sa ukázala aj oná zvláštnosť, ktorú pripomínate a ktorá nie je zásluhou spisovateľa, ale zvláštnosťou žien.
Jozef Cíger Hronský
(v rozhovore)
Marta
Za týmto vrchom je druhý a tretí vrch, mnoho vrchov, ale tam kdesi musí byť niečo celkom inakšieho, ako je u nás. Tam musí byť svet. Tu nič niet, iba oblaky, diskrétne panny, Marta, ktoré ti radšej nepovedia slovka o svete, ako by ťa mali pobúriť, a radšej sa naoko lenivo vlečú ponad končiare, ako by ťa znepokojili, že sa ponáhľajú ta, kde je svet.
Paula
Stŕplo i povetrie v izbe, keď zahynula i posledná hrdosť
ženy-Pauly, keď si sem kľakala a teraz stuhlo všetko.
Stvrdlo svetlo a zrevalo: kladivo má muž v ruke
a teraz sa rozohnal ním na pokornú ženinu hlavu!
… veď... veď ťa mám rada... veľmi rada.
Ľúbim ťa väčšmi, ako som ťa ľúbila. Nezabíjaj ma!
Cia
Toto je moja dcéra. Takáto je. Ruky hovoria: nemá záujmu už na ničom a nikom, z tenkých ťažkých prstov prúdi iba smrť a hrôza. Strach. Ľudia sa takýchto prstov boja; azda sa bojím i ja sám. Či nie? A kde sú moje roky, čo som venoval týmto vlhým, žltým prstom? Čo odo mňa chcú tieto ťažké ruky? Prečo práve odo mňa? Takíto chorí ľudia bývajú vraj trpezliví a neúčastní v živote prostredia, v ktorom umierajú. Prečo je Cia inakšia?
Fotografie z inscenácie: © Ctibor Bachratý
Marta Paula Cia
