Množstvo postáv, ktorými začínal už ako chlapec v divadle (Štúdio Novej scény - Sviatosť najsvätejšia), v TV aj vo filme (Nekonečná, nevystupovať a iné) ho prirodzene predurčilo pre herectvo. Po štúdiu na konzervatóriu v Bratislave vytvoril niekoľko postáv v činohre DSNP v Martine, kde najvýraznejšie prenikol do povedomia divadelníkov aj publika svojím Baalom v Polákovej mimoriadne úspešnej inscenácii Brechtovej prvotiny (Baal, 1989). Nadviazal na ňu hlavnou postavou Jozefa K. v dramatizácii Kafkovho Procesu v réžii Romana Poláka už na scéne Korza ´90 (l990).
Jeho výrazný, neopakovateľný zjav, ktorým presvedčil v Baalovi, nepatrí k javiskovým ideálom, ale charakterovo výnimočným, jasne črtaným typom. Má hlboký zmysel pre dramatickosť postáv. Prejavuje ho v jasných alúziách, ostro a dôrazne, ale v zjemnení významov sa vyzná rovnako dobre. V Astorke si veľmi rýchlo osvojil typický čierny humor, ktorý k tomuto súboru patrí rovnako ako persifláž a parodizácia či lascívnosť jemne dávkovaná do chúlostivých situácií. Zmysel pre mieru je jednou z jeho pozitívnych hereckých daností.
Jeho pôvodný veľký rozlet z DSNP v Martine sa v Bratislave premenil na spoľahlivú hereckú kvalitu v postavách Hamleta (Rosenkrantz a Guildenstern sú mŕtvi, 1992), Clauda Vilebrequina (Hlava medúzy, 1992), Artieho Connorsa (Incident, 1993) či Ligniéra zo Cyrana (1993). Predovšetkým v Polákovej "tetralógii" ruských drám našiel svoje výrazné príležitosti, ako predtým v Baalovi či Procese. V Polákovom Kupcovi benátskom si zahral v roku 1995 Lorenza, nápadníka a neskôr manžela Jessiky, Shylockovej dcéry, ktorý zvráti chod udalostí vo svoj prospech, ale ktorý je aj verným druhom svojich priateľov (Bassanio, Gratiano). Nepatrí k jednoznačným klaunom, jeho imidž tvorí v prvom rade vážnosť, až z nej vyviera pramienok zosmiešnení, či ľahkovážností, a ironické blasfémie. Patrí k hercom zrasteným s divadlom od detstva, ale nie je rodeným komediantom. Neusiluje sa zaujať predovšetkým komickými meandrami postavy. Prekvapí potom jeho suverenita v novom tóne: takým bola tanečná etuda s Jessikou (A. Šišková) v Kupcovi benátskom. Landlov prístup k smiechu a smiešnosti je vážny. V závažnosti zľahčení a vicznačností sa ukrýva aj vážnosť, s ktorou tvaruje svoje postavy. Zrkadlí sa to veľmi výrečne na Petrovi Bessemenovovi (Scény z domu Bessemenovovcov, ´98) alebo v až privážnom Oskarovi z Historiek z viedenského lesa (´99).
Landl vyvažuje plejádu astorkárskych klaunských talentov, z ktorých je každý odlišný (Farkaš, Zednikovič, Hajdu, Šimun), svojím dôrazom na vážnosť a dôslednosť temných tónov. Peter Bessemenov sa preňho stal po Kafkovom Jozefovi K. a spolu s Oskarom z Historiek jednou z tých postáv, kde dostal dostatočný priestor na to, aby vo vážnom tóne svojej postavy našiel pravú výpoveď. Ak M. Landl uprednostňuje dôraz na líniu vážnosti, vie, že práve tam je jeho sila. Táto prvotná línia vylupuje príbeh v jeho závažnosti, ako príbeh posolstva súzvučí s jeho obrazom sveta. V konštelácii klaunovstva a šašovských úletov sa práve Landlova vážnosť stáva čímsi novým, čím zasahuje do súhry astorkovskej rôznorodosti ako svojbytný tón. Aj Landl vie, čo je zľahčovanie, hravosť, etudy a meandre smiešnosti či smutnosmiešnosti a klauniád (v Cyranovi jeho Ligniere, Lorenzo v Kupcovi benátskom). Ale jeho doménou zostáva odlišnosť doslovnej vážnosti. Trpko komentuje ako Peter stav sveta a ako Vosmibratov či Oskar je ním trpne zmietaný.
In: ZUZANA B A K O Š O V Á-Hlavenková: D I V A D L O A S T O R K A-K O R Z O ´90. 1 9 9 0 - 2 0 0 0 alebo K O L O T O Č H E R E C T V A. c Divadelný ústav Bratislava a Divadlo Astorka Korzo´90 : Bratislava 2000
