Začínala ako elévka v Divadle Jonáša Záborského DM (1987-89). Až potom začína študovať herectvo na Činohernej a bábkarskej fakulte v Bratislave (1989-93). Jej pedagógmi boli Pavol Mikulík, Božidara Turzonovová, ale aj Vladimír Strnisko, pod ktorého vedením si zahrala v Goetheho Clavijovi svoje absolventské predstavenie (1993). V tom čase však už mala skúsenosti z činohry SND, hrala v Strniskovej inscenácii Canettiho Svadby (Jožka, 1993), ale aj z niekoľkých postáv na javisku Korza´90. Nadviazala tu na profesionálne skúsenosti z DJZ postavami v réžii Juraja Nvotu (Kazimír a Karolína, Elli, ´92) a Štefana Korenčiho (Kolobežka a Kočiarik, Policajt, Lis, ´92). Jej vstup do činohry Korza ´90 bol viac než suverénny. Už školské herecké kreácie, ale aj Jožka v Cannetiho Svadbe potvrdili jej mimoriadne výrazný a na Slovensku vzácny herecký zjav. Drsný hlas a aj zriedkavý vyhranený spevácky štýl využil režisér Nvota už v prvej inscenácii a postavil ju v marginálnej postave Elli priamo k mikrofónu, aby svojimi songovými piesňami komentovala, ale aj ozvláštnila von Horváthov príbeh z periférie. S. Tóbiás si získala okamžitú priazeň publika aj kritiky, ktorá jej výnimočný talent prijala takmer s ováciami.
Po tomto triumfálnom vstupe sa začala úspešná dráha herečky, ktorej najväčším handicapom na slovenskom javisku bola javisková reč. Veľmi rýchlo zvládla aj posledné zvyšky maďarského prízvuku, s ktorého odstraňovaním mala však ešte čiastkové problémy aj niekoľko rokov po absolutóriu VŠMU. Intenzívna práca v divadle, ale aj v dabingu jej však v cibrení javiskovej reči nezvyčajne pomohli a je jednou z mála herečiek / hercov, ktoré / ktorí to dokázali. Postupne sa stala nepostrádateľnou v plejáde odlišných typov a charakterov individualít súboru tohto divadla. Otvorili sa jej veľké herecké aj spevácke príležitosti, ktoré vždy úspešne využila (Kabaret, Historky). Hoci dodnes nezískala za svoje herecké kreácie kritické ocenenie DOSKY, patrí k najvýnimočnejším talentom činoherného divadla za posledné desaťročie. Jej veľmi vyhranený, zvecnený drsný štýl je kropený stále výraznou groteskou a blasfémiou. Zahrala si v Slobodovej prvej hre Armagedon na Grbe Anjela (alternácia so Z. Kronerovou) ako veľmi príkreho mystického zvestovateľa nebeských princípov, ktorý sprísnie, len čo zvetrí neposlušnosť, ale aj Archanjela Gabriela v Macoche (1995). Jej hrubý drsný hlas a úsečný spôsob dodáva postavám hranaté línie. Aj z krehkých postáv vytvára Tóbiás charaktery plné ostrých hrán a úsečných postojov. Takto, v dôraze na výsmech a uhrančivé pohľady, pohŕdavo zvesené kútiky úst či mierny záklon hlavy dodávajúci jej sliedivým pohľadom príkre pohŕdanie, ale aj presvedčivý odstup hodnotiaci situáciu s odmietavým dištancom, rieši svoje postavy ako typy, ktoré vybuchujú v náhlych záchvatoch hlasného ohromujúceho, krátkeho smiechu. Taká bola jej Elli v Kazimírovi a Karolíne, ale v základnej indícii aj Anjel a Archanjel, naplno sa jej do ostrosti a drsnosti podarilo vklíniť Martirio (Dom Bernardy Alby, 1993). Už v Kabarete však hľadá pre Sally Bowlesovú, ale aj pre Kit Kat Girl (´94) nové postoje, aby charakter tvarovala aj z jemnejších intonácií a giest. Zažiarila tu predovšetkým ako speváčka, čo "má nemálo obdivovateľov, najmä z okruhu skalných návštevníkov Astorky", ale dovetok ešte podčiarkuje jej úspech - "no po speváckych výkonoch v Kabarete získa určite viac" (Spieva a tancuje celá Astorka, Pravda č. 224, 1994). Táto predpoveď sa samozrejme naplnila. Odvtedy už herečka zaznamenala nejeden aj spevácky úspech. Príležitostne svoje songy a piesne prezentuje aj mimo divadla. Jej temný zachrípnutý hlas a štýl prepojený na parlando je čímsi neobnoseným a novým, a herecky dramatický prejav skutočne zaujme.
Do odmeraného mlčania a presne dávkovanej jedovatej štylizácie uzatvorila Betuľu z Pitínskeho sociálhororu Matka (´96). Dlhé pohľady, náhle krátke gesto a šteknutie výroku spolu s ráznou chôdzou, ktorou sa náhlivo, ale aj nehlučne, či dupotavo premiestňuje (podľa okolností akcentovane, či kontrapunkticky), to všetko len podčiarkuje krivé línie zdeformovaného sveta, ktorý Mona Hafsahl vtelila aj do výtvarného tvaru inscenácie. Inak je to s Aksiušou z Lesa (´97). Režisér Roman Polák tu zadal pre Tóbiás úlohu, ktorej meandre zachytáva len tušením. Jej intuícia je však podobne ako improvizácia dobre vytríbená na to, aby vycítila podstatné a zahodila nepodstatné. Aksiuša v jej interpretácii zostáva dostatočne triezvou, ale aj roztúženou, až depresia ju vedie k odvrhnutiu lásky, ktorú si napokon vyvzdoruje.
Tóbiás vie výsmešne odkopnúť každého zo svojej blízkosti, ale vie aj zavzlykať v osamelosti. Drsnosť jej vrchných línií neznamená ani tak zahmlenú agresivitu (ale aj tú), ale skôr ukrývanú zraniteľnosť. Tak ju vnímame v Chloé z Cintorína slonov (predtým v Martirio) a neskôr sa ešte vracia ku kabaretnému tónu v Historkách z viedenského lesa (Barónka, 1999) a v Lujze Ivanovne.
In: ZUZANA B A K O Š O V Á-Hlavenková: D I V A D L O A S T O R K A-K O R Z O ´90. 1 9 9 0 - 2 0 0 0 alebo K O L O T O Č H E R E C T V A. c Divadelný ústav Bratislava a Divadlo Astorka Korzo´90 : Bratislava 2000
