Dnešný riaditeľ Divadla Astorka-Korzo ´90 (od roku 1995). V Divadle na korze hosťoval v úlohe Petra Vosmibratova v Ostrovského Lese ešte ako študent herectva na VŠMU (1971). Prvé dotyky s poetikou groteskného realizmu a s atmosférou Divadla na korze ho poznamenali v jeho budúcej hereckej práci tým, že sa aj naďalej usiluje o tímovú prácu, ktorá by mu umožnila mieru slobody, na ktorú narazil v Dnk. Po absolutóriu herectva na VŠMU hrá v Poetickom súbore NS, potom v činohre NS, kde čoskoro nadviazal na svoju skúsenosť zo spolupráce s režisérom Vladimírom Strniskom z počiatkov svojej hereckej kariéry. Sprvu len v malých úlohách, v pokusoch o svojbytné osobnostné etudy. V Štúdiu Novej scény sa mu podarilo vytvoriť niekoľko postáv, ktoré znamenali prelomový stret v jeho hereckom štýle. Hral vo Višňovom sade (Jepichodov, 1984), v Donovi Juanovi (Sganarel), v Mŕtvych dušiach (statkár Manilov), Tartuffovi (Kleant). Práve na túto líniu herectva významov a charakterotvorných celkov napojených na rozbíjanie kvázicelistvosti drobnými meandrami humoru ako výzvami slobody improvizácie, nadviazal zložitou postavou doktora v Ujovi Váňovi v astorkovskej inscenácii režiséra Poláka o viac ako desaťročie neskôr. Z komických typov si dokázal osvojiť nadhľad a hravosť, parodickú rutinu, ale v doktorovi zaznievajú okrem týchto, tentoraz okrajových, predovšetkým vážne tóny.
Už režisér Strnisko mu dal výnimočnú príležitosť: v Molierovom Tartuffovi stvárnil rozpornú a kontrastne ladenú postavu Elmírinho brata Kleanta, odhŕňajúceho oponu nad verejným tajomstvom. Po Sganarelovi v Donovi Juanovi a postave statkára Manilova v Mŕtvych dušiach, v ktorých len využil svoje už známe groteskné postupy, ho režisér vyzval k vážnej výpovedi.
Výnimočnú príležitosť otvoriť možnosti svojho hereckého výrazu však dostal a naplno využil v postave doktora Astrova. Polák ho vkomponoval do tragigroteskného obrazu s melancholicko-tragigroteskným vyladením Vojnického ako realistu a pseudorojka. V rozpornosti tejto postavy Černý akcentuje ešte črty alkoholom podlomeného dešperáta. Chvíľami predvádza svoje šašovské extemporé ako meander úniku z reality, ktorá ho vtĺkla do otupného stereotypu vidieckej beznádeje. Únavu zo života si lieči alkoholom, chvíľkovým vzplanutím k Jelene a láskou k lesom. Jeho láska k prírode - to je ten najstálejší cit, ktorý si vyšľachtil rokmi stretov so smrťou. Cynické konštatovania o vlastnej lekárskej bezmocnosti výsmešne komentuje príbehmi o tom, ako mu zomierajú pacienti priamo pod rukami.
Ale tieto komentáre sú ešte znásobené opileckými etudami (tanec nad fľašou, spev za sprievodu Macesa, výsmech Váňovi). Aj jeho vzťah k Jelene je ambivalentný. Ambivalentnosť mu dodáva aj rozmer vážnosti a tragiky, ktorou sú poznačení všetci v tejto hre. Černý tak prekročil prah stvárňovania postáv, ako dosť zreteľne načrtnutých siluet charakterov, k charakterom samotným. Naplno sa predstavil ako herec, ktorého výraz môže byť zložitejší a významovo mnohoznačnejší, než to dosiaľ bolo zreteľné zo zväčša komicko-groteskných typov. Jeho Astrova označila kritika za jednu z najpozoruhodnejších postáv inscenácie. Veď práve v Astorke je častejšie ako inde vyrovnanosť hereckých výkonov tým atribútom, ktorý tvorí podstatu celistvosti inscenácie a patrí k suverenite poetiky tohto divadla. Černý v hereckých postavách v Astorke našiel svoj štýl. Nezdôrazňuje ani posolstvo, ani líniu vážneho významu, spontánne tvaruje svoju postavu ako zdrobnelinu konkrétneho obrazu bizarnosti, ktorý pôsobí v celistvosti tvaru ako neodmysliteľný prvok. V tomto zmysle je jeho Váňa Vojnickij výnimočný. Do obdobia Vojnického zapadá aj postava T. P. Plutvu z Claudelovej Výmeny. Hraná vo vážnom tóne, len s ľahkým prídychom irónie nadľahčujúcej márnosť. Černého interpretácia charakterových úloh v zrelom veku signalizuje aj jeho zložitý herecký vývin.
Trnavská päťka
In: ZUZANA B A K O Š O V Á-Hlavenková: D I V A D L O A S T O R K A-K O R Z O ´90. 1 9 9 0 - 2 0 0 0 alebo K O L O T O Č H E R E C T V A. c Divadelný ústav Bratislava a Divadlo Astorka Korzo´90 : Bratislava 2000
