VLADIMÍR HAJDU
Postavou Alfréda, ktorou sa vradil do palety Nvotových inscenácií priam zákonite, obnovil svoj imidž ľahtikára a bonvivána, ktorého podvod odchoval a živí. Tento obraz postáv utvára ako jednu z faziet aj inak predurčených charakterov (Nil), uvzatých kladných hrdinov naštrbených pochybnosťou priveľmi zhýralého cholerického bitkára. Hajdu je majstrom nadľahčenia až tanečnej hravosti, ktorou podčiarkuje svoje chlapčensko-gigolovské maniére. V štylizácii je precízny a presvedčivý (Kabaretiér, diabolský Čert Reúl, Zametov).
Nechýba mu však istý prídych ironizácie a zmierlivého cynizmu a sarkazmu, ktorý využíva v postavách, čo ho posúvajú na pokraj ambivalentnej persifláže (Alfréd z Historiek alebo prekvapivo agresívny vyšetrovateľ Zametov vo Vražde sekerou vo Svätom Peterburgu).
Vladimír Hajdu sa zapísal do povedomia divákov ešte ako poslucháč VŠMU. Bol jedným z trojice absolventov (Hajdu, Luknár, Krempaský), ktorých inscenácie prešli vďaka suverénnym hereckým výkonom spontánne na profesionálnu scénu (Confortésov Maratón a Beckettove Čakanie na Godota). Obidve predstavenia sa včlenili v roku 1990 do repertoáru Korza ´90, ale čerství absolventi herectva sa stali členmi hereckého súboru novoutvoreného Korza až o niečo neskôr. V. Hajdu upozornil na seba hravou spontánnosťou a nespútaným, nápaditým zmyslom pre humor. Pôsobil od začiatku ako kontrastný aj doplňujúci pendant rozhodnejšie a zemito pôsobiacemu Luknárovi. Luknár bol stabilný a Hajdu vibrujúci prvok týchto predstavení, nervnejší, krehkejší, obaja pôsobili spolu ako kontrastné aj komplementárne bytosti, ktoré v porozumení absurdity rúcajúcej konvencie javiskových postáv nachádzali svoju pravú tvár.
Hajdu bol večne vibrujúcou časťou tvaru inscenácie. V Čakaní na Godota sa stáva partnerom Romana Luknára ako Gogo (Vladimír a Estragon, Gogo a Didi, ktorí čakajú na Godota, ale dočkajú sa Pozza a Luckyho). Tancujúci, veselý, neustále v pohybe a nepretržitých výmysloch sa hmýriaci, neposedný syndróm dynamického perpetuum mobile. Nadľahčoval smutnú melanchóliu nepríčetne deprimovaného partnera. Usedavá depresia a manická eufória sa striedali v krátkych strihoch. Zdalo sa, že v nadľahčenej hravosti sa stráca vážny zmysel posolstva nedočkavého čakania bez zmyslu. Mladučký Hajdu skutočne preferoval "bláznenie" pred kontempláciou. Nezmysel nonsensového správania pred vedomím zaťaženým tragikou. Ale neistota jeho postáv, ktorá sálala z krehkosti jeho senzibility (v úsmevoch, nervnom geste, pátrajúcich pohľadoch a nervóznom smiechu) ich napĺňala novým, presvedčivo ľudským rozmerom. Začínal v Trnavskom divadle (vtedy DPDM, l987-90), z ktorého veľmi rýchlo prechádza do Astorky, aby tu zotrval. Hoci v Korze ´90 vytvoril už niekoľko pozoruhodných postáv, na svoju veľkú príležitosť - dramatický charakter bazálneho významu, ktorý by jeho talentu pristal - ešte len čaká.
Bezpochyby sa však už dnes stal V. Hajdu reprezentantom svojej generácie, ktorého možno považovať za veľmi výrazný herecký zjav, spájajúci vážnosť a absurdný humor do kompaktnej celistvosti, v ktorej samozrejmosť absurdity a grotesknosť, ale aj filozofické podložie významov tvorí tú pravú "zvrchovanosť iracionality", ktorou sa delimitovali základné prvky moderného humoru od vážnosti. Na javisku Astorky sa z herca Hajdu stal výrazný typ a charakterovo mimoriadne tvárny herec, ktorého postavy sa už neodlučne vpečatili do podoby tohto divadla. Po prvých postavách, ktoré niesli ešte peľ študentskej recesie, sa rýchlo dostáva priamo do epicentra hereckej virtuozity astorkárskeho štýlu a poetiky. V jeho Guildensternovi sa už zračí vstup do tejto novej etapy hereckej práce (Rosenkrantz a Guildenstern sú mŕtvi, 1992). Skutočný prielom v jeho výraze bol Emcee, Master of Ceremonies z Kabaretu (´94). Príležitosť, aká sa neopakuje, ale na ktorej po prvýkrát na javisku mohol Hajdu urobiť hlbinný prieskum svojich hereckých možností v rámci poetiky Astorky, ktorú jej práve vtláčal s definitívnosťou sebe vlastnou režisér Juraj Nvota. V predstavení, ktoré pre všetkých zúčastnených znamenalo enormné úsilie v práci na všestrannosti hereckého výrazu (tanec, spev, stepovanie, kabaretné výstupy a dramatické situácie) sa Hajdu predstavil ako suverénny herec tejto štýlovej všestrannosti, ktorú by sme mohli nazvať aj známym pojmom syntetické herectvo (acteur total). Javisková podoba filmového muzikálu s kabaretným imidžom bola skutočnou udalosťou bratislavského divadelného života. Hajdu prekročil prah do novej éry postáv zložitých suverénov. V prudkom slede idú za sebou Bassanio (Kupec benátsky), Reúl (Macocha), Vinco (Armagedon), Zoban (Matka), Peter Vosmibratov (Les), Zametov (Vražda sekerou v Svätom Peterburgu) a napokon ľudák Kolkocký (Obchod na korze). Vladimír Hajdu zdefinitívnil svoje herecké postavenie a etabloval sa v hereckom súbore ako mnohotvárny herec s výrazným zmyslom pre absurditu, groteskný smiech a sarkastické ozvláštnenie všednosti. Je hercom výraznej individuality, ale aj premyslenej súhry. Napokon, v Astorke to inak ani nejde, porozumenie poetike musí znamenať v dôsledkoch aj súhru na javisku, aj keď hodnotiace stanoviská a vzájomná kritickosť sú hnacím motorom všetkého, čo tu vzniká. Zo spomínaných postáv musím vyňať pred zátvorku z Nvotových inscenácií predovšetkým Zobana a Reúla a z inscenácií Polákových Bassania a Zametova, nezabúdajúc na zideologizovaný náčrt revolucionára Nila z Meštiakov (Scény z domu Bessemenovovcov). V Slobodových / Nvotových inscenáciách si zahral totálne odlišné postavy. Na jednej strane diabolského donášača a provokujúceho prisluhovača Reúla so všetkými atribútmi pekelných vlastností (trochu postihnutý kabaretným videním a diskotékovými efektmi) a na druhej doštudovanú postavu Vincenta z Armagedonu na Grbe (jedného z nehodných mužov Kláriky). Hajdu je najlepší tam, kde vyjasní svoj postoj bonvivána a provokatéra, či kabarietéra a užívateľa života ako hľadanie podstatnejších ukrývaných kontextov svojho vnútorného pochybovania. Vie byť útočný aj výsmešný a v kontrastnosti odlišných výrazov postavy nachádza ich zložitosť ako schopnosť spustiť sa v zastavenej chvíli do ožiareného priestoru charakteru. Nerobí to však s vážnou tvárou, ale s vyzývavým zľahčovaním. O to viac presviedča svojho diváka, že to robí v plnej vážnosti.
In: ZUZANA B A K O Š O V Á-Hlavenková: D I V A D L O A S T O R K A-K O R Z O ´90. 1 9 9 0 - 2 0 0 0 alebo K O L O T O Č H E R E C T V A. c Divadelný ústav Bratislava a Divadlo Astorka Korzo´90 : Bratislava 2000
