Jedna zo zakladateliek Divadla Astorka Korzo´90.
Vynikajúca herečka, ktorá stvárnila stovky postáv v inscenáciach klasikov i súčasných dramatikov v divadle, televízii, filme i rozhlase, divadelná i filmová režisérka, autorka poézie.
Invenčná a energická organizátorka mnohých kultúrnych podujatí,, často humanitného a dobročinného charakteru. Majiteľka dabingového štúdia, z ktorého vychádzajú precízne a herecky výborné slovenské verzie seriálov i filmov.
Ku každej postave pristupuje táto osobitá umelkyňa na základe dôkladnej prípravy a počas skúšobného obdobia neúnavne hľadá a nachádza nové a nové významy a možnosti jej stvárnenia. Práve pre to, popri výnimočnom talente, je každá herecká kreácia Zity Furkovej prepracovaným a poctivým hereckým koncertom.
V ankete filmových kritikov a teoretikov Dosky získala herečka Astorky nomináciu na Cenu za najlepší ženský herecký výkon sezóny za postavu Galiny v divadelnej inscenácii Červená princezná a v roku 2000 za postavu Merteillovej v inscenácii Kvarteto. Zároveň je nositeľkou Výročných cien Slovenského literárneho fondu za postavy Galiny (Červená princezná), Lautmanovej (Obchod na korze) a za réžiu divadelnej inscenácie F. G. Lorcu, Dom Bernardy Alby.
V roku 2009 sa Zita Furková stala Ženou roka v ankete časopisu Slovenka. Blahoželáme a veľmi sa tešíme. Aj verejnosť potvrdila, čo všetci dávno vieme, že Zita Furková patrí k najlepším a navýznamnejším slovenským umelkyniam. V júli získala naša "prvá herečka" ďalšie ocenenie. Zástupcovia spoločnosti Artem jej odovzdali Identifikačný kód Slovenska III na Západnej terase Bratislavského hradu.
Žena roku
anketa časopisu Slovenka
"(...) V kategórii Umenie a kultúra hlasujúci zvolili za víťazku herečku Zitu Furkovú, ktorá poďakovala najmä svojmu otcovi. Za to, že ju doviedol k divadlu a dokonca jej, keď mala asi štyri roky, zložil básničku, ktorú recitovala v miestnom hostinci: Hoci som ja malá, útla ako tá omrvienka, raz predsa zo mňa bude poriadna Slovenka. (...)"
20. 5. 2009; Slovenka; roč. 62, č. 21, s. 6 9; Lajdová Zuzana
V súčasnosti Zia Furková účinkuje v inscenáciách Červená princezná, Pred odchodom na odpočinok, Tichý dom, Letní hostia, Kentauri
Fotografie: Portrét (Jozef Uhliarik), Červená princezná (foto: Andrej Balco), Pred odchodom na odpočinok, Kentauri, Letní hostia a Tichý dom (foto: Pavol Breier)
"Herečka, ktorá sa rozhodla byť zakladateľkou Korza ´90 a "obnovovateľkou" idey Divadla na korze, nestorka myšlienky groteskného realizmu a jeho uskutočňovateľka. Stala sa prvou umeleckou šéfkou DK ´90 (1990-91). Herečka, ktorej sa stal humor a groteskný realizmus príslovečným vyjadrovacím štýlom. Svoje štúdium herectva na VŠMU v triede profesora K. L. Zachara ukončila postavou šesťdesiatročnej ženy (Kleist: Rozbitý džbán, Marta Rullová). Aj to bolo možné len vďaka jej zmyslu pre humor. Jeho novodobú grotesknú obdobu zušľachťuje stále. Smiech, ktorým častuje svoje postavy, je spôsobom, ktorým sa im dostáva pod kožu. Aj posledná z jej javiskových postáv, starena Rozália Lautmanová, má v jej podaní zmysel pre ľahký nádych humoru, hoci je to postava skrz-naskrz tragická, predovšetkým v interpretácii Ladislava Grosmana v jeho novele Obchod na korze, ktorú preslávil rovnomenný film. Zita Furková si tentoraz dobrovoľne osvojila predstavu filmovú, priblížila sa filmovej Lautmanke (Ida Kaminska), až cielene uvzato. Vpečateniu vlastnej osobnosti zostala verná, hoci jej režisér Rihák ani scenáristka Vášová neposkytli dostatok priestoru na vytvorenie plnokrvnej presvedčivej postavy. Dostala ju ako náčrt, námet pre svoju javiskovú kreáciu. Vystavala teda Lautmanku z úlomkov, z náznakov a predstáv. Ale podržala a zdôraznila jej tragické tajomstvo s drobnými meandrami a alúziami komiky. Od jej Maude ku Kláre a Zite bola pôvodne asi taká vzdialenosť, ako od jej postáv novoscénických ku komorným koncentrovaným príbehom-posolstvám, režírovaným Vladimírom Strniskom. Slobodove hry otvorili jej herectvo do plnej hodnoty mnohoznačnosti. Gurmyžská, Ludivine či Elza a Lautmanka sa stali predovšetkým viacnásobným potvrdzovaním jej hereckých nálezov, konkrétne artikulovaným tajomstvom jej hereckého jazyka. Furková dokázala urobiť z Astorky divadlo, kde ženský herecký živel získal rovnakú, ak nie intenzívnejšiu silu ako živel mužský. Silné herecké osobnosti sa tu násobia v inscenáciách. Každé nové predstavenie, nová inscenácia boli dosiaľ násobením hereckej kreativity. Aj v tom je výnimočnosť tohto divadla. Súmernosť silných hereckých výkonov a výrazná osobnosť herečky ako individuality patrí k ambíciám Zity Furkovej už celé desaťročie. A v tomto úsilí sa zrkadlí napokon podstata reči divadla, navýsosť umeleckej spolutvorby, kooperatívnosti v mene celku, pretože to je v pozadí úsilia tohto súboru.
Skutočným prínosom pre Divadlo Astorka-Korzo ´90 nebolo len Furkovej zakladateľské úsilie, do ktorého sa vložila s nebývalou, ale jej vlastnou, vervou. Tým druhým prínosom je jej stvorenie dramatika. Spolu s Jurajom Nvotom dokázali vtedy už renomovaného prozaika Rudolfa Slobodu (autora osemnástich kníh próz) presvedčiť o tom, že dramatické situácie z jeho próz sú zrelé pre javisko. Tak vzniká myšlienka monodrámy, ku ktorej ho pôvodne Zita Furková prehovárala, z ktorej povstal Armagedon na Grbe, homage spomienke na matku. V centre pozornosti vedľa postavy Kláry, ktorú si s chuťou a presvedčivosťou zahrala práve Z. Furková, zostáva aj autorove heretické rúhanie, jeho pochybnosti o viere a tragigroteskné nastoľovanie problému viery. Herečkina energia humoru patrí aj životu, inak by nedokázala presvedčiť na reč skúpeho (pokým sa nerozhovoril) "mimozemšťana" Ruda Slobodu, aby sa rozhodol vkročiť na divadelné dosky. Najskôr sa zachytil len drápikom o myšlienku monodrámy pre jednu herečku. Súvisí s ňou niekoľko poviedok, ktoré na pozadí spolupráce s divadlom vznikli a sú uchované v knihe Herečky (Sloboda, 1995), ktorá vyšla v roku jeho skonu.
Sloboda sa stránil civilizácie a uchovával si svoj bizarný svet vo zvláštnom zámotku izolácie od mesta a spoločenstva, ktoré by mohlo narušiť jeho intimitu.
Aj v Armagedone či v Macoche je táto izolácia bludárskeho sveta čitateľná v postavách žien, ktoré stvárňuje Zita Furková, ale aj v postavách Kláriných mužov (Vinco, Jožo, Rudo). Dnes je už definitívne potvrdená jej spoluautorská rola na vzniku týchto moderných mystérií, v ktorých spor s Bohom o vieru a vinu, stále bohorúhanie a pokusy o pokánie tvoria trampolínu príbehu, v ktorého epicentre je vždy žena. Samozrejmosťou je nielen Furkovej nevyčerpateľná energia, ktorou sa podpísala na vzniku drám, ale aj hlbinná spriaznenosť so ženskými postavami, ktoré v mnohom vyznávajú podstatné hodnoty aj jej sveta (patrí sem predovšetkým viera v Boha). V Slobodových poviedkach nájdeme aj tie, ktoré s jeho hrami priamo súvisia. Ide o Armagedon na Grbe, ale aj Jášovské škovránky. V prvej z nich je esencia budúcej hry a druhá je zas minucióznym pohľadom na spisovateľské remeslo, autora a herečku. Obe nájdeme v knihe Herečky, inšpirovanej divadelným prostredím, ale ako to už u Slobodu býva, nie lineárne, ale v akomsi puzzle, z ktorého riešenia nie je ľahké vybŕdnuť bez následkov.
Éra Slobodových hier v Astorke (od procesu prípravy na prvej l992, po premiéru druhej a smrť autora l995) je tiež jedným samostatným bizarným príbehom spolupráce s autorom. Stvorenie divadelných predlôh, lebo takto možno ich vznik nazvať bez obáv, že by sme stvoreniu, či stváraniu akokoľvek ubrali na vážnosti, je jedným z najpodstatnejších období tohto divadla. Jeho uzavretosť a zdefinitívnenie autorovým odchodom zo života umožňuje podčiarknuť výnimočnosť procesu, prvotnej myšlienky aj tvaru drám, ktoré v novodobom postmodernom stereotype sú: popretím "lyrickej idyly bezkonfliktného sveta" (Petříček, SaD č. 2 / 1991), ktorá je však "vo svojej podstate tragická, lebo je slepá". (Petříček, c. d.)
Furkovej ženské postavy obdobia Dnk tvorili zväčša postavy druhého rangu, postavy nahrávačky či rozohrávačky ako Fiokla (Ženba), Zmejukinová (Svadba) alebo Ulita (Les). Už v nich sa však šírila expanzívna energia silných charakterov, ktoré len nedostali svoj čas a priestor.
Na Novej scéne sa udomácnila predovšetkým ako komička (vytvorila tu celkovo tridsaťjeden postáv, napríklad Predsedníčku v Jožkovi Púčikovi, 1979 či Ženu v Stratievovom Autobuse, 1981 alebo Amáliu v Neapole, meste milionárov, 1985 a Mimi Bokorovú v Pokrvných príbuzných, 1989).
V Strniskových inscenáciách v Štúdiu NS sa jej postavy postupne presunuli do rámca prvej pozornosti: už Čarodejnica z Macbetha zostala dlho nezabudnuteľnou kreáciou, neskôr Sostrata v Macchiavelliho Mandragore, Žena v Malomeštiakovej svadbe, ale predovšetkým Manefa v Aj múdry schybí (l984), Šarlota vo Višňovom sade (1984) či Dorina v Tartuffovi (1988) a Korobočkinová v Mŕtvych dušiach (1988) sa stali postavami, ktoré do značnej miery určili aj tón a štýl budúcej inscenácie.
Spontánna komediálnosť, zmysel pre groteskný humor a ukotvenosť v dobových súvislostiach, v aktualizácii, ktorá nevyťahovala z príbehu lineárne motívy, ale metaforické obrazy, na ktoré divák prudko reagoval, spolu s ironizáciou a paródiami motívov a situácií patria k bazálnemu tvaru jej hereckej poetiky. V monografii o nej (príslovečne nazvanej Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní, pretože obidva protiklady sa u nej spájajú v ostrých strihoch, v jej zmysle pre tragiku aj komiku tej istej situácie, v jej uhle pohľadu na vzťahy a situácie, v jej premenlivosti) sú zachytené nielen podstatné momenty jej života, ale aj jej prístup k postavám (Artefakt, 1999).
V Divadle na korze, kde začínala, získala to podstatné: osvojila si náročnosť kritérií a hodnotový systém, ktorý neustále pripomínal vnútorné významy a filozofickú ukotvenosť divadelnej aktivity. Tam sa jej pocit generačnej spriaznenosti premenil na sine qua non hereckej tvorby, aj preto sa celé desaťročie na Novej scéne musela viac-menej pretĺkať hereckými povinnými jazdami, až pokým sa krôčik po krôčiku nezačala obnovovať pôvodná spriaznenosť rovnakej krvnej skupiny (napojenie na režiséra Strniska).
Ak sa Ľubo Gregor sám prehlasoval za otca Astorky, Zita Furková sa za matku Astorky nikdy sama neprehlásila, ona ňou jednoducho je."
In: ZUZANA B A K O Š O V Á-Hlavenková: D I V A D L O A S T O R K A-K O R Z O ´90. 1 9 9 0 - 2 0 0 0 alebo K O L O T O Č H E R E C T V A. Divadelný ústav Bratislava a Divadlo Astorka Korzo´90 : Bratislava. 2000.
